Lagotto romagnolo / Romaňolský vodný pes / Taliansky vodný pes

Podľa klasifikácie FCI je zaradený v skupine 8 (prinášače, sliediče, vodné psy) v sekcii 3 – vodné psy, bez pracovnej skúšky.

Lagotto 🙂 je malý až stredne veľký pes, ktorý si zachováva svoj vidiecky, rustikálny vzhľad. Kohútiková výška súk je v rozmedzí 41 až 46 cm a psov 43 až 48 cm. Suky vážia od 11 do 14 kg a psy od 13 do 16 kg.

Lagotto je výborný spoločník, či už do rodiny s deťmi, alebo k aktívnym ľuďom. Prispôsobí sa akejkoľvek situácií, pokiaľ je v rannom veku dobre socializovaný. Rád a rýchlo sa učí nové veci, vie však byť netrpezlivý, čo dá najavo svojím tenkým šteňacím hláskom. S pribúdajúcimi kučierkami je trpezlivejší, ale rozhodne za to musí dostať pamlsok. Áno, pamlsok, pamlsok, pamlsok a lagotto bude ten najšťastnejší pes nad vodou či pod vodou.

Je nekonfliktný, milujúci iných psov ale aj ľudí. Zo začiatku môže byť zdržanlivejší. Je to taká malá kôpka energie, čo mu ale nebráni oddychovať doma na gauči, zemi alebo pod skrinkou.

Vďaka výbornému čuchu sa môže venovať so svojím ľudským parťákom noseworku alebo hľadaniu hľúzoviek (tam kde to nie je zakázane). Svoju energiu určite rád vybije v agility, dogdancingu a podobných psích športoch… alebo si jednoducho bude užívať čas strávený s vami či už na záhrade, v lese alebo v meste. Hlavne aby ste boli vy v jeho blízkosti.

Lagotto Romagnolo je považovaný za najstaršieho možného predka všetkých vodných psov, a tak je pochopiteľné, že jeho história je naozaj bohatá a siaha do dávnej minulosti.

STAROVEK

Už v etruských časoch (6. a 5. stor. pred n. l.) sa talianske národy zaoberali aktívnym obchodom s národmi Východu. Prinieslo to vzájomne ovplyvňovanie, ktorému sa nevyhli ani psy. Veľa archeologických nálezov v severovýchodnom Taliansku je toho dôkazom. Medzi rôznymi psími plemenami nachádzame aj „malého vodného psa“ s hustou zvlnenou srsťou.

Typ psa podobný Lagottovi sa pravidelne objavuje na vyobrazeniach lovu zvery, ktoré sa našli v etruskej nekropole Spina (pri Ferrare).

Mnohé orientálne národy mali neskôr potrebu expandovať ďalej na západ, až na Pyrenejský polostrov a Britské ostrovy. Predpokladá sa preto, že napr. predkovia súčasného Španielskeho vodného psa (Perro de Agua Español)  – sú práve vodné psy, ktoré dorazili zo Stredomoria cez severnú Afriku do Španielska (počas dobyvačných vojen Maurov).

Je veľmi pravdepodobné, že druh psa „Canis aquaticus“, ktorý popísal v diele Systema naturae švédsky prírodovedec Carl Linné – a definuje ho ako „dlho rozšírený“ v Stredomorí – je naším Lagottom.

STREDOVEK

Po zániku etruskej civilizácie vodné psy v regióne zostali a rozšírili sa po celom talianskom polostrove, hlavne v oblastiach mokradí a močiarov severného Talianska, v pobrežnom páse, ktoré od Ravenny, cez údolia Como a Veneto, siaha až k Friuli a istrijskému pobrežiu.

Freska od Andrea Mantegna (okolo r. 1456) v Camera degli Sposi v Palazzo Ducale (Mantova). Pri nohách markíza Ludovica III. Gonzaga vidíme zobrazeného psa, ktorý sa podobá dnešnému lagottovi.

NOVOVEK

Obraz (olej na plátne) od Lombardského maliara (okolo r. 1600).

Obraz (olej na plátne), Guercinova škola (okolo r. 1627). Vzhľadom na neformálnu atmosféru okolo kompozície, bez oficiálnych prvkov, môžeme predpokladať, že autor obrazu patrí do rodinného kruhu Guercina a je ním jeho brat Paolo Antonio Barbieri. Dôležitým detailom na vyobrazenom Lagottovi je límec: červený pruh zdobený bielymi ľaliami, heraldickým znamením Farnese z Parmy. Táto významná šľachtická rodina poverila Guercina, aby vyzdobil vnútornú čásť kopule katedrály Piacenza sériou fresiek. Táto súvislosť s Farnese podporuje hypotézu, že pes bol darom Guercinovi, výrazom vďaky za dobre vykonanú prácu.

Početné citácie v knihách, ktoré zachytávajú folklór a zvyky v regióne začiatkom 16.storočia, pripomínajú využitie malého psa s kučeravými vlasmi pri prinášaní zveri z vody.

Psy pomáhali malebným postavičkám robotníkov z údolí vallaroli (lagotti), ktorí boli do konca 19.storočia pravou dušou obrovských lagún a mokradí v oblasti Comacchio a ďalších častí Romagny. Psíkovia sa často hodiny a hodiny potápali aj v tých najchladnejších dňoch, plávali pod vodou (neraz pod vrstvu ľadu), aby potom priniesli zabité vtáky späť na loďku.

Meno Lagotto je teda odvodené z jeho pôvodnej funkcie ako vodného psa. V miestnom dialekte Romagna je „Càn Lagòt“ synonymom pre „vodného psa“ resp. „loveckého psa v močiari s kučeravými vlasmi“.

S postupnou rekultiváciou pôdy a zmenšovaním vodných plôch ustupovalo využitie lagottov pri obťažnej loveckej praxi. Do popredia sa začalo dostávať ich silné nadanie pre vyhľadávanie, skvelá cvičiteľnosť a vynikajúci čuch. A tak medzi rokmi 1840 a 1890 sa Lagotto postupne špecializuje na efektívneho vyhľadávača hľuzoviek.

Už v roku 1920 bolo Lagotto dobre známe v údoliach Appennino Romagnolo, vo Valle del Senio, Valle del Lamone a hlavne vo Valle di Santerno. V tom čase však Lagotto ako čistokrvné plemeno nikoho nezajímalo. Existujúce plemená boli považované za viac ako dostatočné a kríženci boli často cenení ešte viac pre svoju robustnosť, povahu a odolnosť voči chorobám. Hľadači hľuzoviek chovali svoje psy na čisto empirickom základe (mimo akékoľvek genetické pravidlá), pričom brali do úvahy len okamžitý, praktický výsledok – brilantný hľúzovkový pes, či už to bude Lagotto alebo nie.

Valleroli z Comacchia pokračujúcou príbuzenskou plemenitbou priviedli Lagotto do stavu „vyčerpaného“ psa z údolia Romagna. Súčasne opakované a nekontrolované kríženie s inými plemenami prinieslo do plemena veľa cudzej krvi. Treba však hľadačom hľuzoviek tej doby uznať ich veľkú zásluhu, že nenechali Lagotto upadnúť do zabudnutia a pričinili sa o to, aby sa, akoby zázrakom, zachovalo takmer neporušené z fenotypového a genotypového hľadiska.

SÚČASNOSŤ

V polovici 70.rokov sa skupina milovníkov psov z Romagny rozhodla zachrániť plemeno, ktorému hrozilo vyhynutie v dôsledku neschopnosti, nevedomosti a nedbalosti ich majiteľov. Skupinu viedol Quintino Toschi (prezident miestneho kynologického klubu, chovateľ a rozhodca E.N.C.I.), prof. Francesco Ballotta (ktorý si dokonale pamätal Lagotto z čias svojej mladosti). Podporili ich svetoznámy chovateľ a rozhodca Dr. Antonio Morsiani a Lodovico Babini, milovník psov s rozsiahlymi skúsenosťami narodený v Romagne. Spolu vypracovali program genetickej rekonštrukcie, ktorý mal zachrániť Lagotto pred úplnou degradáciou. Zjednotenie dvoch paralelných príbehov Lagotta – toho, ktorý sa odohral v mokradiach a toho z apeninských kopcov – položilo základ pre obnovenie čistoty plemena.

V roku 1988 bol v Imole založený Taliansky klub Lagotto (Club Italiano Lagotto).

V roku 1992 bolo plemeno oficiálne uznané talianskym kynologickým združením E.N.C.I. (Ente Nazionale della Cinofilia Italiana) so schválením morfologického štandardu vypracovaného Dr. Antoniom Morsianim.

V roku 1995 bolo plemeno plne uznané Medzinárodnou kynologickou federáciou F.C.I., zaradené do skupiny č. 8 – prinášače, sliediče a vodné psy (sekcia č.3 – vodné psy)

Číslo oficiálneho štandardu je 298 a oficiálna používaná skratka je LGR.

Plemeno sa dodnes neustále rozširuje už vo svetovom meradle. Neustály nárast registrácií šteniatok v krajinách ako Švajčiarsko, Holandsko, Nemecko, Francúzsko, Fínsko, Švédsko, Veľká Británia, USA, Austrália je toho dôkazom.

Od roku 1997 zastrešuje plemeno na medzinárodnej úrovni U. M. LAG (Svetová únia lagotto klubov), ktorej predsedá Dr. Giovanni Morsiani.

V poslednom období sa lagotto romagnolo začína tešiť veľkej obľube aj v Českej republike a na Slovensku. Priekopníkom v chove talianskeho vodného psa je Čechách pani Šárka Bajerová a na Slovensku pán Jozef Fodor.